Platzspitzbaby je spomienkou na zabudnuté deti

0
(0)

Platzspitzbaby – drogy ako večne atraktívna téma pre filmárov

Drogová problematika má pre filmárov pretrvávajúci punc atraktívnosti a tak sa pravidelne nájdu tvorcovia, ktorí si ju radi vezmú na mušku. Hneď február tohto roku priniesol na HBO GO seriálové spracovanie známeho príbehu Wir Kinder vom Bahnhof Zoo. Prijatie minisérie divákmi prebehlo pomerne vlažne a nezaujalo tak, ako kedysi filmová verzia z roku 1981 či najmä silný knižný originál.

Ďalší mesiac lákalo Apple TV+ na krimi drámu Cherry, v ktorej sa z bývalého vojnového veterána stala troska fungujúca na opiátoch. No a koniec marca prihodil do drogovej vatry švajčiarske polienko Platzspitzbaby.

Hneď v úvode filmu sa nám naskytá pohľad na otvorenú drogovú scénu a odkrýva toxické prostredie takzvaného „ihlového“ parku. Platzspitz bol od roku 1986 oficiálnym rajom pre stretnutia tisícky zblúdilých duší bažiacich po heroínovom opojení. Štát sa rozhodol problém svojho najväčšieho mesta doslova pozametať a naivne veril, že ak všetku špinu spoločnosti uprace na jedno miesto, nad Zürichom opäť vyjde dúha.

Dráma režiséra Pierra Monnarda zachytáva osud ťažko závislej Sandrine (Sarah Spale) a jej jedenásťročnej dcéry Mii (Luna Mwezi), ktoré sa vplyvom neúnosnosti situácie a následným uzavretím parku, dostávajú do priradeného sociálneho bytu. Táto nová životná etapa by mohla signalizovať novú šancu na život. To by sa jej ale matka dospievajúceho dieťaťa musela poriadne chytiť a pevne sa držať.

Nič z toho sa však nekoná a Sandrine nanešťastie patrí do komunity vynaliezavých narkomanov. Tak ako to už poznáme z mnohých obdobných titulov, opäť sme svedkami náročnej jazdy na húsenkovej dráhe, počas ktorej sa vzrušujúce a radostné výšky striedajú s bolestivými pádmi. A Mia je ako nedobrovoľný spolusediaci ich každodennou súčasťou.

Platzspitzbaby - filmová recenzia
Zdroj: newlyswissed.com

Autentické zachytenie 90. rokov a všadeprítomnej špinavosti 

O stavoch abstinencie vypovedá aj smutne stojaca chladnička v rohu špinavej kuchyne. Síce s prázdnym obsahom, no zvonku vyšperkovaná farebnými číselnými magnetkami zobrazujúcimi aktuálny počet dní matkinej striezlivosti. Vyššie skóre je pre Miu chvíľkovou falošnou nádejou v lepšie zajtrajšky, no Sandrina ďalšia náhla slabosť ich razom zhadzuje a dvojciferné čísla mení na osamelú nulu.

Snímka veľmi autenticky zachytáva obdobie 90. rokov a každodenný vyčerpávajúci boj dospievajúceho dievčaťa o záchranu rodiča. Navyše fakt, že príbeh Platzspitzbaby nie zachytený konvenčne, z pohľadu narkomana, mu pomáha nezapadnúť do radov desiatok tematicky podobných filmov.

Práve prežívanie drogového pekla z pozície dieťaťa, ktorému bolo prakticky odopreté detstvo, možno považovať za vcelku novátorské. Zároveň je aj veľmi bolestivé sledovať na svoj vek veľmi inteligentnú a umelecky založenú Miu, ktorá vždy čaká iba na to jediné. Na ďalšiu prchavú chvíľu, počas ktorej jej matka nebude pripomínať polomŕtvolu a uprednostní ich spoločný čas na úkor milujúcich blažených stavov.

Platzspitzbaby veľmi jasne zobrazuje, aký drsný dopad má na jedinca rodičovská nestabilita. Na jednej strane s ňou ide ruka v rukáve nutnosť predčasne dospieť a prevziať neprimeranú zodpovednosť. Na strane druhej sa kdesi v pozadí ozýva prirodzená detská naivita a zúfalá túžba po istotách a možnosti k niekomu vzhliadať.

Needle park baby - filmová recenzia
Zdroj: tensionmatleyaar.com

Pretože aj keď robí Sandrine zo svojej dcéry nedobrovoľnú zlodejku a zapája ju do vlastných kšeftov s drogami, v očiach malého dievčaťa je to jednoducho stále iba mama, ktorú nadovšetko miluje a ktorej večne odpúšťa. V ťažkých chvíľach sa chytá oporných bodov v podobe imaginárneho priateľa a partie rovesníkov, ktorí taktiež nemali šťastie na pevné rodinné zázemie. A práve nazretie do jej fantazijnej bubliny, ktorú si pre psychickú potrebu buduje, je divácky najzaujímavejšie.

Luna Mwezi podáva presvedčivý debut

Herecký debut mladej Luny Mwezi je skutočne brilantný a nadmieru presvedčivý. Zatieňuje dokonca aj Sarah Spale (Sandrine), známu zo švajčiarskeho krimi seriálu Wilder. Jej výkon rozhodne nie je zlý, no počas celého deja sa tak trochu vezie na jednej a tej istej vlne. Na vlne strhanosti, s neprítomným pohľadom a vzhľadom konkurujúcim nejednému zombie. Rozdiel medzi stavom abstinencie a pod vplyvom miestami nie je ľahké zachytiť, pretože vzájomne akosi splývajú.

Čo však rozhodne treba vyzdvihnúť je výborná práca s make-upom, ktorá bola na herečke odvedená. Rovnako ako autentickosť exteriérov či vypiplanie sa so vzhľadom ich bytu. Ten sa každým ďalším dňom dostáva do pokročilej fázy rozkladu a doslova zrkadlí Sandrino vnútro. Divák má po dopozerení okamžitú potrebu ísť sa osprchovať a zmyť zo seba všetku tú špinu, ktorá sa na neho v priebehu 98 minút pocitovo nalepila.

Na pozadí psychicky vyčerpávajúceho príbehu odznieva iba jemná, prevažne meditatívna hudba Mattea Pagamiciho, doplnená o záverečný spev Luny Mwezi. Scenár napísaný Andrém Küttelom je z veľkej časti inšpirovaný rovnomennou knižnou autobiografiou od Michelle Halbheer z roku 2013.

Platzspitzbaby je spomienkou na deti, ktoré boli zabudnuté. Svojimi rodičmi, úradmi zahltenými stovkami ďalších obdobných prípadov a ľahostajným prístupom  spoločnosti, ktorá svoje problémy radšej ohraničila územím jedného parku, miesto toho, aby im priamo čelila. Čím znášanie dôsledkov ľahostajne presunula na plecia tých najcitlivejších a najnevinnejších. Na deti, ktoré tvoria budúcnosť.

Hodnotím: 7

Vyjadri svoj názor. Ako sa ti páčil môj príspevok? 🙂

Ohodnoť príspevok kliknutím na hviezdičky

Priemer 0 / 5. Už ohodnotilo: 0

Zatiaľ žiadne hodnotenie. Buď prvý!

Zdieľaj
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *