Narušiťeľ systému narúša komfortnú zónu diváka od prvej minúty. Ide však o jeden z najlepších filmov tohto roka

5
(15)

Pred pár dňami vstúpil do kín celovečerný debut nemeckej režisérky Nory Fingscheidt. Hlavnú postavu hrá iba 11- ročná Helena Zengel. Výkon, ktorý podáva, vyráža dych.

Hneď na začiatok treba vyzdvihnúť veľmi efektnú prácu s kontrastmi, s ktorými sa Nora Fingscheidt vo filme naozaj vyhrala. V úvode zostra prenikáme do sveta Benni (Helena Zengel) – deväťročného dievčatka s blond vlasmi a tvárou anjela. Jej modré oči vykúkajúce spod ružovej mikiny dokážu pomýliť iba na chvíľku, kým sa toto malé stvorenie skutočne neprejaví. Toto je totiž anjel, ktorý kričí, nadáva, búri sa a všetko okolo seba rozbíja. Systém ju označiť za narušiteľa systému. Jej chovanie nezvláda jej vlastná matka, ani sociálni pracovníci. Napriek tomu, že ich vôľa pomôcť je viditeľná, stále sú to len ľudia a aj ich snaha má vymedzené hranice. A tak si ju pohadzuje jeden ústav za druhým ako horúci zemiak. Bernadette je však tiež len ľudská bytosť a nie len ona, ale práve aj ten systém, ktorý ju tak škaredo pomenoval a v ktorom vyrastá, má výrazné trhliny.

Nedostáva takmer žiadnu lásku, pochopenie a pozornosť. Jej vlastná matka priznáva, že sa jej dokonca občas aj bojí. A tak sledujeme jej sťahovanie z jedného zariadenia do druhého. Miesto hodín klavíru, či plávania, ktoré bežne absolvujú jej rovesníci, navštevuje pravidelne nemocnicu, v ktorej jej neustále predpisujú nové lieky a robia rôzne vyšetrenia. Stačí totiž jeden impulz, aby toto malé dievča chytila neovládateľná zlosť, ktorá bude ako hurikán, čo rozmätie všetko, čo mu príde do cesty. Ignorujúc pravidlá a autority. Bez rešpektu okolia, pretože ani ona sama sa necíti byť rešpektovaná a niekam prijatá.

Keď je Benni pridelená pracovníkovi Michalovi, aby ju sprevádzal do školy, spočiatku ho odmieta, no on volí vedľajšie cestičky a nie tak celkom štandardný prístup budovania si vzťahu, ktorý na ňu postupne celkom funguje. Keď sa na porade zvažujú možnosti, čo s ňou ďalej (na psychiatriu je ešte malá, žiadny ústav ju už nechce…), práve Michael navrhne individuálnu starostlivosť na vlastnú zodpovednosť – 3 týždne v lese, v opustenej chate bez vody a elektriny. Tomuto odvážnemu plánu jeho kolegovia príliš neveria. Akákoľvek možnosť Benni napraviť im už príde nereálna, no skúšajú, čo sa dá.
Čoskoro sa však ukáže, že ticho, pokoj, spojenie s prírodou a pevná mužská ruka je možno presne to, čo Benni potrebuje.

Opäť vnímame kontrasty veľkého mesta a odľahlej pustiny. Naproti prostrediu, v ktorom sa bežne nachádza a v ktorom si pripadá byť „väznená“, v prírode sa cíti slobodnejšie. Hoci aj bez televízie a internetu. Ani tento pobyt však nie je idylický, pretože s dievčaťom treba zaobchádzať veľmi opatrne a obyčajný malý chybný krok – v detstve si zažila týranie a nikomu nedovolí, aby sa dotýkal jej tváre – dokáže spustiť nekontrolovateľný záchvat hnevu.
Potom, čo sa raz Michaela spýta prostú otázku: „Čo keby si bol môj otec?“, mu je jasné, že ich vzťah začína byť silnejší ako by bolo vhodné. Nedarí sa mu držať si odstup a tak radšej začína cúvať. Prichádza moment, kedy ju ďalší človek, ktorému sa rozhodla veriť, z jej pohľadu fatálne zrádza.

Celé dve hodiny prežíva divák totálnu beznádej, pretože viera v lepšie zajtrajšky mu pripadá nemožná. Napriek tomu, že je Benni miestami naozaj nezvládnuteľná, dá sa jej niečo vyčítať? Iba túži po základnej ľudskej potrebe nutnej k prežitiu – po láske. Jej neutíchajúca túžba po záujme a po bezpečí v matkinom náručí vyvoláva nekontrolovateľné záchvaty, v ktorých sa mysľou vracia k spomienkam na svetlé okamihy, ktoré sú zahalené do pozitívneho ružového oparu.

V deji sa vyskytne niekoľko skutočne vypätých scén, ktoré sú natočené bravúrne a emočne vyhrotené na maximum (volanie na mamu a vyvolanie ozveny v lese – miminko v náručí – moment, kedy Benni objíma opatrovateľku, ktorá sa chvíľkovo zrútila, či scéna na klzisku). Helena Zengel predvádza detský herecký koncert, ktorý sa na obdobnej úrovni možno nezopakuje aj pár rokov. Kamera je energická a živelná. Pri všetkých týchto scénach zabúdate dýchať. Zabúdate aj na to, že sedíte v kinosále a že je to iba film. A je? Alebo je to realita, ktorá sa bežne deje, iba sa akurát nás (našťastie) netýka?

Nemecká režisérka vo svojom debute napriek všetkému nijak zvlášť nekritizuje. Jednotlivé scény sú ostré a surové, no nepodáva ich, ani jednotlivé postavy, čiernobielo. Každého z nich dokáže divák v istom momente chápať a sám si kladie otázku, ako by podobnú situáciu zvládol. Narušiteľ systému sa vyhýba happy endu ďalekým oblúkom. Je však celkom možné, že vo februári sa Oscaru nevyhne.

Je to film, ktorý je svojou témou veľmi aktuálny. Práve beží v kinách a určite si zaslúži vašu pozornosť, tak ho neprehliadnite.


NARUŠITEĽ SYSTÉMU / SYSTEMSPRENGER (2019)
Dráma
Nemecko, 118 min
Réžia: Nora Fingscheidt
Scenár: Nora Fingscheidt
Kamera: Yunus Roy Imer
Hrajú: Helena Zengel, Albrecht Schuch, Lisa Hagmeister…

Vyjadri svoj názor. Ako sa ti páčil môj príspevok? 🙂

Ohodnoť príspevok kliknutím na hviezdičky

Priemer 5 / 5. Už ohodnotilo: 15

Zatiaľ žiadne hodnotenie. Buď prvý!

Zdieľaj
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

One Reply to “Narušiťeľ systému narúša komfortnú zónu diváka od prvej minúty. Ide však o jeden z najlepších filmov tohto roka”

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *