Lars von Trier

5
(9)

Milovaný a zatracovaný zároveň

Postupne by som vám rada predstavovala tvorcov, ktorí svojou tvorbou výrazne ovplyvnili nie len kinematrografiu ako takú, ale osobne aj môj vzťah k filmu. Jedným z nich je jeden z najkontroverznejších režisérov nie len v Dánsku, ale v celom filmovom svete vôbec. Napriek tomu, že má množstvo odporcov, pomyselná miska váh je stále viac naklonená na stranu jeho priaznivcov, ktorí ho zbožňujú a považujú za jedného z najlepších režisérov. Je kontroverzný, rád šokuje a vyžíva sa v tom. Ale predovšetkým je to veľký umelec, ktorého tvorba má špecifický a nenapodobiteľný rukopis – Lars von Trier.

Mizantrop, sadista, človek s chorou mysľou. Za svoj život si vyslúžil už nespočetne veľa rôznych prezývok. Mnohí tvrdia, že keby bol normálny, nemohol by stáť za tými filmami, pri ktorých sa v úvodných titulkoch píše jeho meno. Kedysi sa nepísalo, ale nepredbiehajme…

Na úvod by som rada uviedla niekoľko zaujímavostí, ktoré ste o tomto dánskom režisérovi, scenáristovi, občasnom hercovi a kameramanovi možno nevedeli:

  • Okrem filmovania ho desí snáď všetko na svete. Veľkú fóbiu má z lietania, preto sa aj na filmový festival do Cannes prepravuje po zemi. 
  • Nakrúca len v Škandinávii alebo blízkom okolí.
  • Údajne práve drogy a alkohol filmárovi pomohli „vstúpiť do paralelného sveta“, v ktorom dostával nápady k neskôr oceneným filmom ako Dogville či Melancholia.
  • V roku 2011 dostal až 7-ročný zákaz na Festival de Cannes, kedy mu udelili titul „persona non grata“ a teda titul nevítanej osoby. Von Trier vtedy na tlačovej konferencii prehlásil, že rozumie Hitlerovi a tak trochu s ním aj sympatizuje. Účastníci konferencie boli pobúrení a mnohí žiadali jeho vylúčenie.

K lepšiemu pochopeniu jeho filmov a vlastne aj jeho samého vám pomôže niekoľko faktov z jeho detstva. Napriek tomu, že má často úsmev na tvári, v očiach sa mu väčšinou leskne zvláštny smútok, ktorý sa tam usídlil už veľmi dávno.

Lars von Trier sa narodil 30.4.1956 v Dánsku, v Kodani. Vyrastal s liberálnymi rodičmi, ktorí mu v detstve nenastavili takmer žiadne pravidlá a pevné mantinely. V prvých rokoch života, kedy sa človek najviac formuje a formujú ho najmä jeho rodičia a čiastočne aj okolie, to bolo v prípade budúceho umelca celkom naopak. Nemal nič zakázané, hranice neexistovali a tak jeho dnešnú podobu vykresal život sám. Ako neskôr osobne vyhlásil, aj práve preto začal v dospelosti sám vyhľadávať určité obmedzenia, ktoré mu v detstve boli cudzie. Už v útlom veku začal trpieť úzkosťami a fóbiami, ktoré ho prenasledujú dodnes.

Ešte predtým, než jeho matka umrela, mu stihla prezradiť, že muž, ktorého celý život považoval za svojho otca jeho otcom nie je. V skutočnosti je jeho biologickým rodičom dánsky skladateľ J.P.E Hartmann. Vlastná matka ho využila na svoj súkromný experiment, v ktorom chcela zistiť, čo vznikne zmiešaním jej génov s génmi slávneho umelca. Lars sa tak ešte pred narodením stal obeťou genetického experimentu a tento fakt s ním pochopiteľne nepríjemne zamával.

Aj práve z tohto dôvodu ho mnohí nazývajú odporcom žien. Každý, kto pozná jeho tvorbu vie, že hlavnú postavu v jeho dielach spravidla stvárňuje žena. Žena, ktorá trpí, či už psychicky alebo fyzicky. Či sa aspoň takouto formou chcel pomstiť svojej matke a vybiť si zlosť na ženskom pohlaví alebo sa mu iba jednoducho dobre pracuje s herečkami a temnými témami, to už vie asi iba on sám.

V roku 1983 vyštudoval dánsku Národnú filmovú školu (Den Danske Filmskole), kde počas štúdia začal tvoriť prvé študentské snímky. Už svojimi dlhometrážnymi prvotinami Forbrydelsens element alebo Europa vzbudil vo svete pozornosť a dostavili sa aj prvé ocenenia.

Potom, čo sa dozvedel pravdu o svojom biologickom otcovi sa rozhodol vo svojich filmoch skoncovať s akoukoľvek štylizáciou a spolu s Thomasom Vinterbergom založili v roku 1995 filmársky manifest s názvom Dogma 95. Hlavným cieľom hnutia bola maximálna sústredenosť na postavy a príbeh. Dogma 95 výrazne ovplyvnila vývoj dánskeho a európskeho filmu vôbec. 

Sprava doľava – 4 zakladatelia Dogmy 95: K Thomasovi Vinterbergovi a von Trierovi sa pridali Søren Kragh-Jacobsen a Kristian Levring. 

Dogmu 95 charakterizujú tieto základné pravidlá: prirodzenosť, absencia štylizácie (žiadne rekvizity, optické filtre, špeciálne osvetlenie…), nepoužívanie statickej kamery a navyše, režisérovo meno nesmelo byť uvádzané v titulkoch.

Vplyv hnutia v Trierovej tvorbe môžeme vidieť napríklad vo filmoch Prelomiť vlny alebo Idioti. Zoznam filmov natočených výlučne podľa týchto striktných pravidiel si môžete pozrieť tu.

V roku 2000 vzbudila veľký ohlas snímka Tanečnica v tme, v ktorej si zahrala hlavnú rolu speváčka Bjӧrk. Vo filme stvárnila slepú českú emigrantku, ktorá napriek svojej očnej vade tvrdo pracovala vo fabrike. Svoj hendikep po celý čas tajila, aby nebola prepustená a podarilo sa jej zarobiť na operáciu svojho tiež postihnutého syna. Popri krutej realite nezabúdala v myšlienkach intenzívne snívať o hudbe a tanci, no v kútiku duše si bola vedomá, že jej sny sú na milé vzdialené ich naplneniu. 

Film získal Zlatú Palmu na festivale v Cannes a ocenenie za najlepšiu herečku. Natáčanie bolo náročné nie len pre dánskeho režiséra, ale aj pre samotnú Bjӧrk. Údajne to chcela niekoľkokrát vzdať a niekedy sa na pľaci ani len neukázala. Aj z týchto dôvodov z ďalších spoločných projektov, o ktorých sa v tom čase pošuškávalo, nakoniec vzišlo.

Tri roky po natočení úspešného muzikálu prišiel náš obľúbený sadista na plátna s Dogvillom. V dramatickom trilleri pre zmenu v hlavnej roli trpela krásna Nicol Kidman. Pokračovanie s názvom Manderlay prišlo o dva roky neskôr. 

Dogville som videla iba raz. Doposiaľ som nenabrala odvahu pustiť si ho znova. Napriek tomu je to jeden z tých filmov, vďaka ktorému som začala objavovať európsku kinematografiu. Človek povie niekoľkokrát za život, že ho bolí srdce. Väčšinou to myslí obrazne, občas aj doslovne. Pri Dogville ma bolelo snáď najviac na svete. Je o ľudskosti a naopak o najväčšom zle, ktorého sú ľudia schopní, o etike, morálke, sebeckosti…Z tohto filmu nevyviaznete bez depky a kvalitnej dávky úzkosti.

Navyše, film je natočený veľmi zaujímavým a nevšedným štýlom akoby išlo skôr o divadelné predstavenie s minimom kulís.

Na prekvapenie väčšiny fanúšikov natočil Lars von Trier po všetkých tých zdrvujúcich drámach v roku 2006 satyrickú komédiu Kto je tu riaditeľ ?, ktorá neskôr dostala aj svoj divadelný prepis. Paradoxne, po natočení tohto diela upadol do totálnych depresií.

Ako to už býva, niektorí režiséri májú svojich obľúbených hercov, s ktorými radi spolupracujú. Trier má svoju Charlotte Gainsbourg a tak vznikol Antichrist (2009)Melancholia (2011)Nymfomanka I a Nymfomanka II (2013). Vo všetkých spomínaných filmoch si zahrala hlavnú rolu práve táto francúzsko-anglická herečka, ktorá síce nepôsobí ako najväčšia sympaťáčka, ani jej krása nie je úplne typická, ale že je skvelá herečka, o tom niet pochýb.

Rok 2011. Lars von Trier natočil psychologickú sci-fi drámu. Moju obľúbenú Melancholiu. Dovolím si tvrdiť, že práve ona je jedným z vrcholov jeho tvorby. Kirsten Dunst a spomínaná Charlotte Gainsbourg v rolách sestier stvárňujúcich dva protipóly. Jedna duševne labilná, druhá vyrovnaná a šťastná. Ako tieto osoby príjmu koniec sveta? Práve tak, že sa ich protipóly prekvapivo vymenia. Umenie najvyššieho kalibru. Krajší koniec sveta nevymyslí nikto.

Na Nymfomanku sa v roku 2013 do kina prišli pozrieť aj klasickí konzumní diváci, ktorým doposiaľ meno Trier nič nehovorilo. Ale ako to už býva, kontroverznej téme sa podarilo prilákať do sál nie len jeho skalných fanúšikov. Nymfomanka je robená pre vnímavého diváka, pretože je plná metafor a alegórií, nie je to žiadna jednohubka. A preto väčšina popcornových divákov odchádzala z kina so sklamaným, pobúreným a možno až vydeseným výrazom na tvári. Jej pokračovanie síce považujem za pomerne slabé, ale s prvým dielom som úplne spokojná. 

Prejdem k jeho poslednému filmu. Rok 2018, filmový festival v Cannes. Trier hlása svoj návrat na francúzsky červený koberec. Jeho nový film, ktorý na slnečné pobrežie prišiel predstaviť, opäť štandardne spracováva šokujúcu tému. Tentokrát na plátna servíruje život sériového vraha Jacka s názvom Jack stavia dom.

Snímka predostiera dvanásť rokov života tohto psychopata, v ktorom pácha jednu brutálnu vraždu za druhou, pričom ich sám chápe ako umelecké diela. Hlavnú úlohu masového vraha stvárňuje Matt Dillon a potešujúca je aj prítomnosť Umy Thurman.

Režisér prezradil, že pri natáčaní jeho najnovšieho filmu si zo samej depresie vybudoval závislosť na alkohole. A ako jeho dielo prijalo publikum v Cannes? Niektorým sa vraj chcelo zvracať, množstvo ľudí z projekcie predčasne odišlo. Tváre plné pohoršenia a znechutenia – tie sú na jeho filmoch už azda akousi klasikou. Mnohí však tvrdili, že tentokrát to s brutalitou naozaj prehnal. Samozrejme, opäť sa našlo aj veľa takých, ktorí v tomto zverstve našli opäť niečo originálne, nevšedné a opantávajúce myseľ v pozitívnom slova zmysle. Osobne mi Jack nesadol tak ako režisérove predchádzajúce filmy, no tradične som o ňom pár dní po vzhliadnutí ešte uvažovala.

Je tento človek majstrom vo svojom obore alebo len akýsi pseudoumelec? A čo je vlastne umenie? Dá sa nejako charakterizovať? Má svoje hranice? Myslím, že nie. Nikto nemôže presne definovať, čo sa pod týmto pojmom rozumie a kde sa nachádza prah medzi artom a naopak absolútnym odpadom. 

Tvoriť filmy, ktoré vás nútia zamyslieť sa. Filmy, na ktoré nedokážete ani po rokoch zabudnúť. A také, ktoré vaše emócie úplne ochromia…také podľa mňa tvorí umelec. A LARS VON TRIER ním rozhodne je.

Vyjadri svoj názor. Ako sa ti páčil môj príspevok? 🙂

Ohodnoť príspevok kliknutím na hviezdičky

Priemer 5 / 5. Už ohodnotilo: 9

Zatiaľ žiadne hodnotenie. Buď prvý!

Zdieľaj
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *