Bedári – recenzia

4.3
(7)

Bedári 21. storočia

V roku 1865 napísal predstaviteľ francúzskeho romantizmu Victor Hugo jedno zo svojich najznámejších diel – Bedárov. Príbeh, v ktorom realisticky vykresľuje vtedajšiu situáciu vo Francúzsku – sociálne nepomery, obrovskú chudobu a nedostatky v zákone, dnes pozná celý svet.Osud odsúdeného galejníka Jeana Valjeana a jeho prechod zo strany zla a zatrpknutosti na druhú stranu brehu dostal svoju filmovú podobu v roku 1958, kedy sa ho ako prvý odvážil spracovať režisér Jean-Paul Le Chanois. Neskôr vznikli ďalšie spracovania a za tú najlepšiu verziu je mnohými považovaná práve tá od Roberta Hosseina. Bedári dostali aj svoje muzikálové spracovanie, ktoré už vyše dvadsať rokov úspešne dobýja známe divadelné dosky. No opäť sa našiel niekto, kto sa rozhodol tento príbeh trošku oživiť a dať mu novú podobu.

Afro-francúzsky režisér Ladj Ly v týchto dňoch predstavuje na plátnach slovenských kín svoj celovečerný debut. Jeho rovnomenný krátkometrážny film z roku 2007 pretavil do komplexnejšej podoby a prináša tak vlastný obraz o vnímaní dobra a zla. Napriek tomu, že ide o jeho prvotinu a o tému, ktorá aj pre skúseného režiséra predstavuje veľké sústo, výsledok je viac ako uspokojujúci. Z MFF Cannes, na ktorom bol film predstavený, si odniesol Cenu poroty.

V najnovších Bedároch nezapočujeme slová ako galeje, ani v nich nevystupuje žiadny Jean Valjean. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že s klasickým dielom nemajú prakticky nič spoločné. Dej nás však rýchlo vyvedie z omylu. Nosnou témou, ktorou je víťazstvo milosrdenstva a podtémy ako sociálne nepomery, potreba dôstojnosti, či nádej v lepší svet sú silne zastúpené aj v tomto prípade.

Ocitáme sa na v Montfermeili,  na predmestí Paríža.  Presne na tom istom mieste, na ktorom sa odohrávali aj slávni Bedári Victora Huga. Chlapec tmavej pleti obmotaný francúzskou vlajkou beží za svojimi kamarátmi, aby spolu sledovali futbalový zápas, v ktorom napokon Francúzsko vyhráva. Moment, kedy sa na uliciach stretne zmes ľudí rôznych etník, vierovyznania, či farieb pleti je momentom, ktorý rôznorodosť prekypujúcu z každého rohu ulice okamžite spája do jedného celku. Síce iba na moment, no o to vzácnejší.

Bedári
Zdroj: filmstarts.de

V ďalšej sekvencii sa však vraciame do bežnej reality, ktorá je o čosi pochmúrnejšia. Prenikáme medzi uličky panelákov, na krátke okamihy sa stávame súčasťou mikrosvetov miestnych obyvateľov, ktorých každodennou súčasťou je veľká bieda, drogy, čierny trh, či rasové problémy.
Stéphan (Damien Bonnard), ktorý nastupuje do novej práce a pridáva sa tak k tímu špeciálneho policajného útvaru nazrie do tohto sveta v priebehu nasledujúcich 24 hodín oveľa hlbšie, ako by si sám prial. Aj keď v tejto brandži nie je úplným nováčikom, s prostredím, ktoré sa mu čoskoro ukáže na dlani bez akéhokoľvek prikrášlenia, nemal doposiaľ tak blízky kontakt.

Po krátkom zoznámení a vypočutí si zopár ostrých vtípkov na svoju osobu, vyráža spolu so svojimi kolegami Chrisom (Alexis Manenti) a Gwadom (Djebril Zonga) do ulíc. Tak ako v takmer každý deň je nutné riešiť neustále sa narastajúce nepokoje medzi miestnymi komunitami, ktoré vyvierajú z rasových a náboženských špecifík. Tentokrát niekto ukradol cigánskym cirkusantom malé levíča. Zdĺhavé pátrania po zlodejovi nie je potrebné, vinník je zrejmý pomerne skoro. K činu sa malý černoch prizná sám. Tým, že sa svojím „úlovkom“ pochváli na sociálnych sieťach.

Pri jeho zadržaní policajtmi však dochádza k násilným a nepotrebným praktikám, dokonca i k samotnému a celkom zbytočnému postreleniu chlapca flash-ballom. Všetko sa zomelie príliš rýchlo, Stéphan je z konania svojho parťáka, ktorý sa nezachoval profesionálne (no asi tomu tak nebolo po prvýkrát), v šoku. Nekonvenčné metódy jeho kolegov mu nie sú pochuti, no uvedomuje si, že je súčasťou ich partie a ako mu bolo naznačené, musí ťahať za jeden povraz. Navyše, celú akciu, ktorá sa nevyvíjala v medziach zákona, náhodne zachytí na dron osamelý chlapec tmavšej pleti Buzz (Al-Hassan Ly). V tom momente sa začína pátranie po čipe s materiálom, ktorého odhalenie by mohlo viesť k fatálnym následkom.

Bedári

Takmer pri každej scénke, ktorá sa na plátne následne odohrá, platí jedno. Nič, naozaj nič nemožno vnímať iba čiernobielo. Tak ako v pôvodných Bedároch, ani tu jednoznačne neznamená, že tí, čo zastupujú zákon, ho aj sami dodržujú a nad rámec nezneužívajú. Máme tu policajtov, ktorí majú problém zvládať krízové situácie a v rámci „bežnej“ kontroly o čosi podrobnejšie prehmatávajú mladé dievčatá. A popritom povýšenecky kričia do sveta: Ja som zákon! Je však otázne, či ich ľudia rešpektujú alebo sa ich skôr iba boja.

Druhým protipólom sú sociálne vylúčení obyvatelia, ktorí miesto kyslíka denno-denne vdychujú do pľúc nevraživosť a frustráciu.  To, že už od útleho detstva kradnú a svoj hnev dávajú hlasno najavo, je iba preto, aby si ich ten zákon konečne začal všímať viac ako doposiaľ. Predmestie Paríža je jednoducho džungla, ktorá si nastavila svoje vlastné pravidlá. A všetkým je jasné, že stačí iba jeden chybný krok, aby odrazu všetko naokolo zbĺklo.

Bedári nie sú príbehom, ktorý má svojho jasného hrdinu, či nebodaj víťaza. Skôr má mnoho porazených a nádej na lepšie zajtrajšky je iba zahalená do hmlistého oparu. Pretože pokiaľ sa niekto celý život brodí špinavým bahnom, časom si naň zvykne a prispôsobí sa situácii. A ak odrazu príde osoba, ktorá mu v celej tej skaze ukáže kúsok dobra, je ťažké uveriť a prejsť na druhú stranu brehu. Čo ak na ňom čaká ešte väčšie peklo, či život s podmienkami, ktorým sa už nebude schopný prispôsobiť?

Bedári

V tvorbe režiséra a scenáristu Ladj Lyho jasne cítiť dokumentaristický štýl. Roztrasená ručná kamera sa miestami efektne strieda s dronovými zábermi. Film zachytáva komplexný súbor problémov. Je inšpirovaný vzburami z roku 2005, či parížskym povstaním z roku 1835. Veľkú podobnosť môžeme badať aj s výbornou francúzskou snímkou  La Haine.

Záverečná odveta miestnej komunity s otvoreným koncom nemusí každému sadnúť. Pre mňa osobne majú Bedári záver presne taký, aký som ho chcela mať. Tichý, no s pohľadmi z očí do očí, ktoré v sebe skrývajú viac sily ako tisíc zbytočných slov.

Victor Hugo zomrel v Paríži, 22. mája 1885 ako 83-ročný. Deň jeho smrti sa stal dňom francúzskeho národného smútku.

Ako hovorí jeho záverečný citát z Bedárov: „Nie je ani burina, ani zlí ľudia. Sú len zlí pestovatelia.“

Vyjadri svoj názor. Ako sa ti páčil môj príspevok? 🙂

Ohodnoť príspevok kliknutím na hviezdičky

Priemer 4.3 / 5. Už ohodnotilo: 7

Zatiaľ žiadne hodnotenie. Buď prvý!

Zdieľaj
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *